Milujem basketbal. Nie vždy to však bolo tak. Hoci som dosť športovo založená, v detstve som sa v telocvični učila saltá a zostavy na kladine, nie strieľať na kôš. Na druhej strane, môj syn si basketbal veľmi obľúbil a musela som tráviť nespočetné večery a víkendy sledovaním jeho hry. Hoci to nebola láska na prvý pohľad, postupne som si túto hru zamilovala.

Rýchlo preskočím o niekoľko rokov k jari 2017, keď som dostala geniálny nápad – pozrieť si najdôležitejšie momenty play-off NBA na YouTube, keďže som nemala televízor. Letela som k počítaču a v priebehu pätnástich minút som sa vznášala od jedného endorfínového vzostupu k druhému, keď LeBron James a spol. dávali jeden kôš za druhým, strieľali úžasné trojbodové hody a vešali do koša dokonalé smeče. Bola som tým priam opojená!

V eufórii som si pomyslela: „Kto by vôbec sledoval celý zápas, keď sa môže presúvať z jedného endorfínového opojenia do druhého bez všetkého toho medzi tým?” V tej chvíli sa vo mne zrodil nový koncept: „žiť z najdôležitejších momentov.”

Sme kultúra, ktorá je fixovaná na „život zložený z hlavných udalostí”. Chceme skákať od jedného vrcholného zážitku do ďalšieho bez toho, aby sme prežili „medzipriestory” – nepríjemné údolia samoty, nudné roviny každodennej jednotvárnosti, bolestný výstup s cieľom skutočného rastu. Americká komercia trvá na tom, aby sme skákali z Halloweenu do Dňa vďakyvzdania, z Vianoc na Nový rok, z Valentína na Deň svätého Patrika, z Veľkej noci na Deň obetí vojny, zo 4. júla na Sviatok práce a späť na Halloween.

Konzumné šialenstvo okolo všetkých „smečov do koša” sa začína týždne vopred a presviedča nás, že na oslavu každej udalosti musíme mať dekorácie, riad, špeciálne svetlá, ozdoby na dvore a pop-up karty za 12 dolárov. Odmietame každé „medziobdobie”, pretože sa nám zdá, že je strašne nudné a musíme pri ňom čakať.

Veľkým darom katolicizmu a katolíckeho liturgického roka je, že je naplnený čakaním. Zatiaľ čo zvyšok sveta nakupuje, nakupuje, nakupuje; hromadí a potom trhá obaly vianočných darčekov; schádza sa pri honosnom jedle a rodinnom smiechu; a potom rozoberá stromček, hromadí odpadky a vracia ozdoby do obrovských škatúľ, katolíci po štyroch týždňoch čakania iba rozbiehajú obdobie osláv. Štedrý deň otvára dvanásť dní Vianoc, ktoré vedú cez Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Panny Márie Bohorodičky k Trom kráľom a Krstu Pána. Potom nasleduje ešte Obetovanie Pána a prichádzame k Pôstnemu obdobiu, ďalším štyridsiatim dňom čakania (aleluja!) a potom päťdesiatim dňom slávenia (dvakrát aleluja!!).

Ak dovolíme, aby liturgický rok formoval nás a náš životný rytmus, potom môžeme prijať pravdu, že celý život je advent. Pre nás ako ľudské osoby majú obdobia očakávania veľký význam, nie sú bezvýznamné. Neprežívame jednoducho „mŕtvu zónu” medzi najdôležitejšími udalosťami. Prijímame „zónu čakania” ako čas, v ktorom môžeme byť naplno živí, zatiaľ čo čakáme na naplnenie zasľúbení.

S touto „zónou čakania” ma prvýkrát zoznámil otec Henri Nouwen vo svojej malej knižočke „Cesta čakania”. Čakanie nechápal ako stratu času, ale hovoril o „čakaní so zmyslom pre prísľub”. Podľa jeho slov v evanjeliách „ľudia, ktorí čakajú, dostali prísľub, ktorý im umožňuje čakať. Dostali niečo, čo v nich už pôsobí…” A tu je to podstatné: „Čakanie teda nikdy nie je pohybom od ničoho k niečomu. Vždy je to pohyb od niečoho k niečomu viac” (str. 13).

Čakanie podľa Písma je vždy pohybom od niečoho k niečomu viac. Prečo? Pretože v Bohu, trojičnom Bohu, ktorý oplýva hojným životom a láskou, je vždy viac! Tento druh trojičného čakania nie je pasívny, ale aktívny. „Aktívne čakanie,” ako nám pripomína otec Nouwen, „znamená byť plne prítomný v danom okamihu a byť presvedčený, že sa niečo deje tam, kde ste, a že chcete byť naplno pri tom” (str. 15). 

Biblické, trojičné čakanie je aktívne, sme v ňom prítomní pre daný okamih, pretože sme hlboko presvedčení o Božej vernosti. Veríme, že trojičná láska a milosrdenstvo pôsobia v prítomnom okamihu – v hlbokých údoliach, nudných rovinách a bolestnom stúpaní – aj keď to nevidíme. (Iní duchovní autori nazývajú túto skúsenosť „sviatosťou prítomného okamihu”).

Tento druh aktívneho adventného čakania sa u mňa spája s Austráliou. V roku 2008 som bola pozvaná k protinožcom, aby som predniesla sériu prednášok o teológii tela. Moja cesta bola zámerne naplánovaná pár mesiacov po Svetových dňoch mládeže v Sydney, pretože tieto obrovské stretnutia mladých s pápežom sú vždy obnovou viery, nech sa konajú kdekoľvek.

A potom prišiel krach internetových firiem a pár, ktorý organizoval a financoval moju cestu, prišiel o 80 % svojich úspor pri krachu banky. Matematika nepustí: žiadne peniaze, žiadny výlet. Ale nikdy som sa neprestala modliť za to, aby mi Boh otvoril dvere do Austrálie, aby som mohla hovoriť. A hoci sa zdalo, že sa nič nedeje, dokonca ani náznak akýchkoľvek možností, po desiatich rokoch sa dvere otvorili dokorán a ja som v júli 2018 strávila 48 prednášok v troch mestách, vrátane intenzívneho 5-dňového, 30-hodinového kurzu teológie tela, ktorý otriasol životmi účastníkov.

Počas tohto desaťročného obdobia čakania som na vlastnej koži zažila, že moje ľudské čakanie v dejinách, v jeho príbehu (v angličtine je tu slovná hračka – history/his story, pozn.prekl.) nebolo zbytočné. Nemusela som sa vlastnými silami dostať z medziobdobia a katapultovať sa do nejakého vrcholného okamihu alebo vrcholného vzťahu, aby som „niečo urobila“ a našla zmysel. Zmysel (a načasovanie!) sa odhaľoval s pozvoľnou postupnosťou a pozýval ma, aby som s očakávajúcim srdcom prežívala plnosť „obyčajného času (obdobia cez rok)“ ako akýsi prebiehajúci advent. Vskutku, všetci sme pozvaní kráčať po ceste dejín, „jeho príbehom“ (pozri vyššie, pozn.prekl.): po ceste, po ktorej už kráčala Mária.

Celý Máriin život bol adventom. Alžbeta pri Máriinom príchode zvolala: „… blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Ďalšiu zmienku o Máriinom vnútornom živote nachádzame po príchode pastierov k jasliam a po tom, čo Mária a Jozef našli Ježiša v chráme. Písmo nám hovorí: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“

Nad čím uvažovala? Nad Božím slovom – slovami, ktoré jej povedal anjel Gabriel, pastieri, Simeon, hebrejské Písma, Duch Svätý, jej vlastný Syn. Uvažovala o úžasných skutkoch, ktoré Boh už vykonal prostredníctvom stvorenia, soboty, zmlúv, exodu a daru Zákona. Jej čakanie nebolo bezobsažné – akoby len optimisticky dúfala, že sa stane niečo dobré a medzičasy pominú. Jej vnútorné uvažovanie bolo skôr naplnené „aktívnym čakaním“, plné očakávania úplného odhalenia toho, čo Boh v nej už začal, a naplnenia „jeho príbehu“, a teda aj jej príbehu.

Priznám sa, že pre mňa bolo ťažké stotožniť sa s Máriinou cestou čakania, kým som si neprečítala encykliku svätého JPII. o Márii „Matka Vykupiteľa“. Dovtedy som sa naivne domnievala, že Máriino nepoškvrnené počatie znamená, že je oslobodená od skúšok rastu vo viere. Bola predsa Božou Matkou a vychovávala Božieho Syna!

Až keď som sa stretla s definíciou viery JPII., začala som novým spôsobom vnímať Máriinu cestu očakávania a nevyhnutnosť toho, aby Mária napredovala na púti viery. Tu je pozoruhodná definícia viery svätého Jána Pavla II: „… viera vo svojej najhlbšej podstate je otvorením sa ľudského srdca voči Daru: voči Božiemu sebadarovaniu v Duchu Svätom” (Dominum et vivificantem 51).

Vidíte tam moje obľúbené slovo? Dar! Máriina púť viery si vyžadovala, aby stále viac a viac otvárala svoje nepoškvrnené srdce a – ešte viac! – aby prijala úplný Boží dar seba samého prostredníctvom Ducha Svätého. Jej viera „rástla“ a jej srdce sa „rozširovalo“ pri Zvestovaní, pri obetovaní v chráme, počas úteku do Egypta, počas skrytých rokov v Nazarete, počas celého Ježišovho verejného pôsobenia, pri Poslednej večeri a najmä pri päte kríža. V každej z týchto situácií Mária opakovala a prehlbovala svoje fiat; opakovala a prehlbovala svoje veľkorysé sebaotvorenie sa Duchu Svätému a trojjedinému Bohu.

Ako každý z nás, aj Mária stále hlbšie objavovalala vlastné povolanie „v Kristovi“ zároveň s tým, ako Ježiš postupne odhaľoval plnosť svojej identity Božieho Syna, Syna človeka, Vykupiteľa, eucharistického Pána a vzkrieseného Ženícha. Prijatím prísľubu Božieho slova a následným súhlasom, čakaním, radosťou, smútkom, modlitbou, vytrvalosťou a uvažovaním sa Mária stala naším vzorom, ako sa otvárať stále viac – a ešte viac! – postupnému sebazjavovaniu Božieho vnútorného trojičného tajomstva vo všednosti „medziobdobia (obdobia cez rok)“.

Máriina púť viery nás inšpiruje a uisťuje, že naša púť viery je neustálym otváraním sa celej našej bytosti Božiemu sebakomunikovaniu; je to vždy pohyb od niečoho k niečomu ešte väčšiemu. 

Narážky na postupnosť cesty očakávania pretkávajú celú Teológiu tela svätého Jána Pavla II. a v jeho spiritualite zaujímajú ústredné miesto. Náš vzťah s Bohom sa nezmení z 0 na 100 okamžite, ani vykúpenie tela nenastane zo dňa na deň. Na poznanie troch božských osôb je potrebný čas, trpezlivosť a vytrvalosť! Chce to čas, trpezlivosť a vytrvalosť, aby sme prijali svoje telo ako najvzácnejší dar, ktorý nám Boh môže ponúknuť, a prekonali rozkol, ktorý v nás spôsobil hriech. JPII. v katechéze na audiencii (TT) 48 realisticky poznamenáva, že rozoznávanie vnútorných hnutí srdca – teda rozdielu medzi ušľachtilým potešením a žiadostivosťou, rozdielu medzi zmyslovým vzrušením a hlbokým citom – si takpovediac vyžaduje dostatok času v „medziobdobí, období cez rok“. Vyžaduje si to hlboké uvažovanie o hnutiach a motiváciách v našom vlastnom srdci.

Toto je veľký dar obyčajného času. Priestor medzi jednotlivými vrcholmi umožňuje vnútornému človeku „zrelé a celkové hodnotenie, ktoré ho vedie k tomu, aby rozlišoval a posudzoval rôzne hnutia vlastného srdca. A treba dodať, že táto úloha sa dá uskutočniť a že je skutočne hodná človeka” (TT 48:4)

Medzičas je hodný človeka, je hodný teba a mňa práve preto, že rešpektuje zákon postupnosti, ktorý naša ľudská prirodzenosť a vzťahy potrebujú. Máriina púť viery a cesta očakávania nám pripomínajú, že naše celoročne adventné srdcia tiež dokážu objaviť to, čo sa v nás už deje, čím Boh už hýbe smerom k vykúpeniu a naplneniu, ale čo si žiada viac času. Tento týždeň ťa povzbudzujem, aby si uvažoval/a nad svojím „medziobdobím” ako nad otvoreným priestorom, kde ťa Boh posúva od niečoho k niečomu ešte väčšiemu. A pamätaj – Ty si darom (a aj čakanie je)!