Vitajte pri utorkoch teológie tela! Mojím cieľom v tomto blogu je spoločne sa zamyslieť nad rôznymi aspektmi monumentálneho diela svätého Jána Pavla II. s názvom Ako muža a ženu ich stvoril, inak známeho ako Teológia tela. Dúfam, že sa nám podarí odhaliť originálne a niekedy až ohromujúce pohľady svätého Jána Pavla II. na ľudskú osobu, manželstvo, pohlavie, zmysel života a, áno, aj na to, prečo vôbec máme telo.
Čo je to láska?
Na začiatku svojej rečníckej kariéry som viedla dvojdňový seminár pre začínajúcu (ale teraz už osvedčenú) organizáciu Family Honor. V polovici druhého dňa sa jeden z účastníkov ostro opýtal: „Prebrali ste toho veľa, ale prečo ste nepovedali nič o láske?”
Vo vnútri som išla vybuchnúť, no navonok som sa snažila neprejaviť zdesenie pri pomyslení: „O láske? Ako to myslí, že som nič nepovedala o láske? Veď o ničom inom som nehovorila – dar seba samého je láska!“
V mojej mysli bola tá súvislosť zrejmá. Keď svätý Ján Pavol II. hovorí: „Človek… nemôže plne nájsť seba samého inak než prostredníctvom nezištného sebadarovania“ [citujem Gaudium et spes 24], je to to isté, ako keby povedal: „Ľudská osoba je stvorená na vyjadrenie lásky prostredníctvom darovania seba samého.“ A predsa táto súvislosť nebola zjavná pre účastníkov môjho seminára.
Od toho dňa približne pred 15 rokmi moje vlastné chápanie lásky ako úplného sebadarovania prechádzalo vlna za vlnou bolestného rastu a rozširovania. Zdá sa však, že naša súčasná kultúra sa riadi inými sloganmi. Posolstvá, ktoré okolo nás víria, hlásajú: „Láska je láska!” „Láska je pocit!” „Láska je chcieť dobro druhého!” Takže, ktoré z toho je to láska?
Jednoducho povedané, dve z týchto odpovedí patria k sebe a tretia je zavádzajúca. Uhádnete, ktorá z nich nás odvádza od plnosti pravdy? Odpoveď znie: „Láska je láska”, pretože lásku odvodzuje len od nej samej.
Môžete sa spýtať, prečo je to problém. Pretože žiadna skutočnosť nemôže byť definovaná sama sebou. Čo keby mi napríklad zaklopal na dvere môj sused a povedal: „Práve som dostal poštou túto derizu. Môžete mi, prosím, povedať, čo to je?” A ja odpoviem: „To je jednoduché. Deriza je deriza.”
Pomôže to? Vôbec nie. Aby sme pochopili, čo niečo je, musíme to definovať vlastnosťami a charakteristikami, ktoré sú podobné, ale tiež robia danú vec jasne odlišnou od iných (tak napríklad: pes má štyri nohy, chvost, srsť a šteká…)
Čo je teda láska? Ako môžeme na obmedzenom priestore blogu ponúknuť aspoň počiatočnú definíciu lásky? Ako základ môžu poslúžiť ďalšie dva vyššie uvedené opisy.
Ach, v koľkých katolíckych kruhoch som počula nasledujúci výrok, akoby to bola definitívna katolícka doktrína: „Láska nie je pocit. Je to chcieť dobro pre druhého.” Je to pravda? Nie je láska cit?
Urobme experiment: Ak by ste sa ktoréhokoľvek muža opýtali, prečo si vzal svoju ženu, myslíte si, že by odpovedal: „Urobil som si analýzu nákladov a výnosov vzťahu so svojou priateľkou a bolo zrejmé, že najlepší spôsob, ako chcieť jej dobro, je vziať si ju.” Toto je sotva tá romantická odpoveď, ktorú sme očakávali, však?
Samozrejme, že láska je cit. Rodičia milujú svoje deti, často na prvý pohľad, s prekvapujúcou intenzitou, ktorá je udivujúca aj pre nich samotných. Najlepší priatelia sa navzájom milujú a môžu prežívať srdcervúci smútok, keď sa jeden z nich presťahuje na vzdialené miesto. Vojaci pociťujú k svojej krajine lásku, ktorá chce chrániť, do takej miery, že sú ochotní položiť život za svojich spoluobčanov.
Láska je skutočne cit. Nie je to však len cit. Keby bola láska len citový vnem, potom by bola dočasná, prchavá, nepredvídateľná a strašne tragická. Čo sa stane, keď sa milostný cit vytratí, vyparí? Aký je správny postup? Máme potom konať na základe iných citov?
Medzeru spôsobenú absenciou ľúbostných citov milosrdne vypĺňa vôľa. Vôľa dokáže poskytnúť stabilné a rozumné rozpoloženie aj vtedy, keď sa vytratia pocity blízkosti a spojenia, keď sa vyžaduje ustavičná obeta a nepohodlie, alebo keď nás do tváre udrie nevera či tragická strata.
To, že láska je cit aj akt vôle, platí nielen pre naše ľudské vzťahy, ale aj pre náš vzťah s Bohom. Boh nielenže chce naše dobro, ale aj nám vychádza v ústrety v dôvernom pute lásky. Emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojej prvej encyklike „Boh je láska” (Deus caritas est) odvážne zopakoval snubné chápanie spásy svätého Jána Pavla II.. Kardinál Ratzinger bol známy ako hlboko vnútorný, tichý a racionálny mysliteľ, a predsa jasne tvrdí: „Boh miluje a túto jeho lásku možno celkom isto kvalifikovať ako eros, ktorý je však zároveň plne agapé” (DCE 9).
Pre mňa je toto ako zemetrasenie s magnitúdou 6,6! Božia láska k tebe je eros; túži po spojení s milovaným (to si ty) a usiluje sa oň. Zároveň je Božia láska k tebe aj úplne agapé; chce vždy a len tvoje dobro. Pápež Benedikt XVI. tiež napísal: „… áno, jestvuje zjednotenie človeka s Bohom… , ale… je to jednota, (v ktorej) obaja – Boh i človek – zostávajú sami sebou a zároveň sa stávajú plne jedno” (DCE 10).
Wau! To je Boh, s akým chcem mať vzťah! Dúfam, že to je druh lásky, ktorý prenikne do celej našej kultúry, pretože má obsah a zmysel, ktoré odkazujú na naše stvorenie ako muža a ženy, na naše stvorenie pre jednotu a spoločenstvo nielen na prirodzenej, ale aj nadprirodzenej rovine. Boh nás nechce vymazať a nechce ani to, aby sme sa v ňom stratili. Chce, aby ste obaja, vy aj on, zostali zreteľne dvaja, a predsa sa stali úplne jedným. To je pravá láska!
Možno by sme počas nasledujúcich dní mohli uvažovať o tomto dvojitom rozmere lásky, ktorá je zároveň erosom aj agapé, ktorá je zároveň citom a chce aj dobro druhého, a dovoliť jej rozšíriť darovanie seba samého (aj keď sa nám nechce) na akt erosu, na zjednotenie sa s druhým. A pamätajte… ste darom!
Viac o dvojitom rozmere lásky si môžete prečítať v článku: Prečo máme telo alebo o význame ženskosti a mužskosti.
O autorke
Katrina J. Zeno: je autorkou mnohých článkov a kníh. Špecializuje sa na oblasť teológie tela, na život slobodných, génius ženy, formáciu k čistote, manželstvo a eucharistiu, ako aj odovzdávanie viery. Jej texty sú pútavé, plné autentickosti. Vie sa priblížiť nielen mladým dospievajúcim ale aj ľuďom žijúcim v manželstve, slobodným a zasväteným. Jedným z jej najznámejších diel je kniha Telo zjavuje Boha, kde autorka načrela do katechéz sv. Jána Pavla II., známych ako teológia tela. A vediac, že vyjadrovanie pápeža bolo pre mnohých zložité, pokúsila sa pretlmočiť jeho učenie o význame ľudského tela a dôstojnosti človeka do jednoduchšej reči.