Často si myslíme, že vtelenie je plán B – že po tom, čo Adam a Eva zhrešili, Boh zvolal v nebi svätú schôdzu, aby vymyslel liek na hriech, a druhá osoba Najsvätejšej Trojice sa dobrovoľne stala človekom, zomrela na kríži, odpustila nám hriechy a fúúú…, problém vyriešený.

Tento scenár robí hriech motívom vtelenia. Inými slovami: žiadny hriech, žiadne vtelenie. Blahoslavený Ján Duns Scotus však tvrdí, že motív vtelenia je iný: motív lásky (agape anderos, pozri blog č. 5 na tému „Čo je láska?”). V homílii na sviatok bl. Scota v roku 2010 pápež Benedikt XVI. ponúkol krásne stručné zhrnutie tohto posunu v perspektíve: „… podľa názoru Dunsa Scota,” povedal, „vtelenie Božieho Syna, ktoré Boh Otec plánoval od večnosti na úrovni lásky, je naplnením stvorenia…. pôvodným Božím zámerom [je] nakoniec spojiť so sebou celé stvorenie v osobe a tele Syna.„

Vtelenie ako večný Boží plán mi pripomína List Efezanom 1, 3: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.” Podľa mňa to znamená, že tvar a forma ľudského tela nie sú náhodné ani svojvoľne určené evolúciou. Nie sme v podstate vyvinuté opice. Pastieri a mudrci necestovali do Betlehema, aby sa klaňali vysoko vyvinutej opici. Obdivovali Bohočloveka, pre ktorého bolo ľudské telo prirodzeným vyjadrením Božej lásky.

Dokonalá jednota a spoločenstvo Trojice už pred stvorením sveta určili, aby sa hmota a duch – telo a duša – spojili v dôvernom zväzku lásky. Vianoce definitívne odhaľujú, že naša ľudská prirodzenosť bola odjakživa stvorená s ohľadom na vtelenie – pre spojenie a spoločenstvo medzi Božou duchovnou prirodzenosťou a našou vtelenou ľudskou prirodzenosťou v Slove, ktoré sa stalo telom. Božím večným plánom bolo úplne a neodvolateľne nám darovať seba samého vo svojom milovanom Synovi, aby sme sa, my a Boh, ľudská a božská prirodzenosť, mohli spojiť v jedno telo.

Svätý Ján Pavol II. vystihol túto zjednocujúcu schopnosť našej ľudskej prirodzenosti skromným termínom „spojivá sila tela”. V Teológii tela 55: 6 opisuje, ako Adam a Eva jednoduchým spôsobom zakúsili jednotiacu silu „svojich tiel, ktorá bola takpovediac ,neohrozenou‘ živnou pôdou ich osobnej jednoty, communio personarum”. Myslím, že chápete, prečo sa tento citát pravdepodobne v tieto Vianoce nedostane do vášho farského občasníka.

Jednoducho povedané, Adam a Eva zakúsili spojivú silu svojej ľudskej prirodzenosti, silu, ktorá im umožnila vstúpiť do hlbokého osobného spojenia a spoločenstva. Inými slovami, vstúpili do mocného puta, nerozlučiteľnej zmluvy lásky, pretože ich telá na to obsahovali „spojivú“ schopnosť, a to tak fyzicky, ako aj duchovne. JPII. chce povedať, že táto spojivá schopnosť je súčasťou ľudskej prirodzenosti každého človeka. Tvoje i moje telo sú stvorené so schopnosťou zjednocovať, spájať, vytvárať hlboko zmluvné vzťahy, a to fyzicky aj duchovne.

Dovoľte mi, aby som sem vniesla trochu vedy. Fascinuje ma stúpajúca vlna v psychológii „teórie attachmentu” (citovej väzby, pripútanosti), ktorá skúma neurovedu ľudského spojenia (chápte: spojivej sily tela). Vo svojej knihe s názvom Love Sense (Zmysel lásky) psychologička Sue Johnsonová sumarizuje svoje zistenia takto: „… vytvorenie hlbokého vzájomného puta s druhým človekom je prvým imperatívom ľudského druhu“ (str. 39). Z toho vyvodzuje, že v skutočnosti by sme sa nemali nazývať Homo sapiens, ale Homo vinculum – „ten, kto sa spája” (porov. str. 25). Nerodíme sa bezcitní a súťaživí, bažiaci po vlastnom prežití na úkor iných, ale preto, aby sme boli bezpečne spojení s tými, ktorých milujeme (porov. s. 24).

Populárne prednášky TED a bestsellery guru a líderstva Simona Sineka sú plné rovnakého prístupu o vytváraní väzieb. Jednou z jeho obľúbených fráz je, že sme spoločenské živočíchy. Nie sme uspôsobení na izoláciu a sebestačnosť (pretože takto by nás mohol ľahko zjesť šabľozubý tiger), ale na väzby spolupráce, dôvery a bezpečia. Žargónom svätého Jána Pavla II. by sme mohli povedať, že naše neuróny sú nastavené na „spojenie a spoločenstvo”. Čím viac aktualizujeme „spojivú silu tela” prostredníctvom väzieb osobného spoločenstva, tým viac podnetov dostávajú naše neuróny a tým šťastnejšie a bezpečnejšie sa cítime – a teda aj ochotnejšie „úprimne darovať seba” druhým.

Vráťme sa späť k Vianociam a vteleniu. Úplne nečakaný zázrak vtelenia spočíva v tom, že táto prirodzená „spojivá sila tela” – táto sila zjednocovať a tvoriť puto, byť Homo vinculum – sa môže aktualizovať nielen s inými ľuďmi, ale aj s Bohom. Mocou Ducha Svätého sa „spojivá sila tela” aktualizuje v spojení s Bohom! Deje sa tak zázračne, lebo ide o skutočne zázračné spojenie nevysvetliteľné fyzikálnymi zákonmi, „Božské zostáva božským a ľudské zostáva ľudským, a predsa je spojenie nanajvýš úplné” (Abundance of Love/Hojnosť lásky, str. 10).

To znamená, že telo, ľudské telo, nie je Bohu cudzie. Inak by sa s ním nemohol spojiť bez toho, aby nespáchal násilie buď na sebe, alebo na našom človečenstve. Ľudské telo je skutočne tým najcennejším darom, ktorý Boh môže ponúknuť dokonca aj svojmu Synovi v čase a priestore. A je to dar, ktorý sa ponúka každému z nás, aby sme mohli uzavrieť manželstvo medzi ľudským a božským v samotnej našej podstate prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý v nás žije.

Preto vždy, keď uvidíte Ježiša ležať v jasliach, pomyslite si na svadbu! A s veľkou chuťou oslavujte manželstvo medzi ľudským a božským vo vtelení. A nezabudnite… ste darom!