Vitajte pri utorkoch teológie tela! Mojím cieľom v tomto blogu je spoločne sa zamyslieť nad rôznymi aspektmi monumentálneho diela svätého Jána Pavla II. s názvom Ako muža a ženu ich stvoril, inak známeho ako Teológia tela. Dúfam, že sa nám podarí odhaliť originálne a niekedy až ohromujúce pohľady svätého Jána Pavla II. na ľudskú osobu, manželstvo, pohlavie, zmysel života a, áno, aj na to, prečo vôbec máme telo.

Vianoce sú svadba

Moja učiteľka v druhej triede, sestra Mária Františka, mi zbúrala detské ideály, keď sa niekoľko týždňov pred Vianocami spýtala našej triedy osemročných detí: „Plakával Ježiško?” Moja ruka vystrelila nahor a ako prvá (niektoré veci sa nikdy nezmenia…) som odpovedala: „Nie!” Hrdo som vyslovila. „Ale áno, plakal,” láskavo ma opravila, „pretože bol ľudským dieťaťom podobným nám.“

Ohromene som sedela v svojej malej lavici a snažila som sa zmeniť nastavenia, ktoré som mala uložené v hlave. Od svojich troch rokov som každý rok spievala všetky strofy mnohých vianočných kolied vrátane „Away in the Manger”, ktorej druhú strofu som poznala naspamäť: „Dobytok bučí, chudobné dieťa, malý Pán Ježiš, sa budí, ale neplače…” (voľný preklad).

Už ako malá som si vo svojej fantázii pevne predstavovala anjelské Jezuliatko, ako leží v jasliach, milé a pokojné, a Mária s Jozefom naň zbožne hľadia. Všetko spí, všetko sní. Žiadny plač. A potom sestra Mária Františka zničila moju naivnú jasličkovú scénu a katapultovala ma do veľkého kresťanského dobrodružstva poznávania Ježiša nielen ako úplného Boha, ale aj ako úplného človeka.

Preskočme o štyri desaťročia dopredu k môjmu stretnutiu s encyklikou svätého Jána Pavla II. o Duchu Svätom (Dominum et Vivificatem). Napísal ju v roku 1986 a zriedkavo sa číta alebo cituje, a predsa obsahuje časť najvznešenejšej trojičnej teológie svätého Jána Pavla II. Ďalší otras svojho života som zažila, keď som si prečítala 50. bod tejto encykliky, v ktorom sa hovorí, že „počatie a narodenie Ježiša Krista sú (v skutočnosti) najväčším dielom, aké vykonal Duch Svätý v dejinách stvorenia a v dejinách spásy…”

Veci, ktoré som mala zautomatizované vo svojej štyridsiatke, dostali opäť na frak. Keby ste sa boli spýtali: „Aké je najväčšie dielo Ducha Svätého v dejinách ľudstva?”, ruka by mi vystrelila a okamžite by som odpovedala: „Vzkriesenie Ježiša z mŕtvych!” A vy by ste ma láskavo opravili slovami: „Nie, bolo to vtelenie.”

Vtelenie? Prečo je počatie a narodenie Ježiša Krista najväčším dielom Ducha Svätého v dejinách ľudstva? Nie je vzkriesenie Ježiša z mŕtvych pôsobivejšie ako dieťa v jasliach? Na chvíľu som našpúlila ústa a potom som dočítala až do konca vety: „[počatie a narodenie Ježiša Krista] sú vrcholom milosti… ,gratia unionis’ – ,milosťou zjednotenia’ – zdrojom každej inej milosti…”

Najväčším dielom Ducha Svätého v dejinách ľudstva je zjednotenie božskej a ľudskej prirodzenosti vo vtelení: to je najvyššia milosť, zdroj každej inej milosti. Vtelenie nie je anjelské dieťa ticho a pokojne spiace, ale dynamická a mocná udalosť zjednotenia božstva a ľudstva v tele tohto Dieťaťa. Môj obľúbený byzantský teológ, arcibiskup Jozef Raya, ponúka ďalší moment na štýl sestry Márie Františky vo svojej knihe Abundance of Love (Hojnosť lásky), kde píše: „Boh Otec dal svojmu Synovi ľudskú prirodzenosť. Ľudské telo je teda najvzácnejším darom, ktorý môže Boh ponúknuť – okrem svojho vlastného Ja” (str. 13).

Ľudské telo, naše telo, je najcennejším darom v dejinách, ktorý sme ty, ja a dokonca aj Boží Syn dostali od otcovského Boha. Naše telá sa vyznačujú prirodzenou dobrotou, ktorá vyvoláva nadprirodzenú radosť v Božom srdci. A predsa, ako často považujeme „telo” za Božieho nepriateľa namiesto najvzácnejšieho daru, ktorý nám zveril Otec? Arcibiskup Raya totiž hovorí: „Telo a duša sa snúbia v láske. Telo je nevesta” (str. 19).

Rozmýšľali ste niekedy o svojom tele ako o neveste, ako o „snúbenici” svojej duše? Ako o spriaznenej duši vašej duše? V okamihu vášho počatia sa uskutočnil sobáš – sobáš vášho tela (vašej fyzickej matérie) s vašou dušou (vašimi duchovnými danosťami). Platón, nie naše židovsko-kresťanské dedičstvo, učil, že bohovia potrestali dušu tým, že ju uväznili v hmote. Telo bolo pre nich toxické a pre dušu neprirodzené. Bolo prekážkou pre naše duchovné schopnosti, nevítaným votrelcom.

Vianoce a arcibiskup Raya nám však pripomínajú Bohom zjavenú pravdu: telo a duša sú stvorené jedno pre druhé ako dvaja milenci, ktorí nemôžu vydržať odlúčenie. V krásnom a dobrodružnom Božom pláne sú telesné a duchovné určené existovať spoločne. Vo vtelení sa ľudské telo stáva Kristovou nevestou. Boh a človek sa snúbia v samotnom tele Ježiša z Nazareta.

Autorka fotografie - Žofia Žarnayová

Často si myslíme, že vtelenie je plán B – že po tom, čo Adam a Eva zhrešili, Boh zvolal v nebi svätú schôdzu, aby vymyslel liek na hriech, a druhá osoba Najsvätejšej Trojice sa dobrovoľne stala človekom, zomrela na kríži, odpustila nám hriechy a fúúú…, problém vyriešený.

Tento scenár robí hriech motívom vtelenia. Inými slovami: žiadny hriech, žiadne vtelenie. Blahoslavený Ján Duns Scotus však tvrdí, že motív vtelenia je iný: motív lásky (agape anderos, pozri blog č. 5 na tému „Čo je láska?”). V homílii na sviatok bl. Scota v roku 2010 pápež Benedikt XVI. ponúkol krásne stručné zhrnutie tohto posunu v perspektíve: „… podľa názoru Dunsa Scota,” povedal, „vtelenie Božieho Syna, ktoré Boh Otec plánoval od večnosti na úrovni lásky, je naplnením stvorenia…. pôvodným Božím zámerom [je] nakoniec spojiť so sebou celé stvorenie v osobe a tele Syna.

Vtelenie ako večný Boží plán mi pripomína List Efezanom 1, 3: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.” Podľa mňa to znamená, že tvar a forma ľudského tela nie sú náhodné ani svojvoľne určené evolúciou. Nie sme v podstate vyvinuté opice. Pastieri a mudrci necestovali do Betlehema, aby sa klaňali vysoko vyvinutej opici. Obdivovali Bohočloveka, pre ktorého bolo ľudské telo prirodzeným vyjadrením Božej lásky.

Dokonalá jednota a spoločenstvo Trojice už pred stvorením sveta určili, aby sa hmota a duch – telo a duša – spojili v dôvernom zväzku lásky. Vianoce definitívne odhaľujú, že naša ľudská prirodzenosť bola odjakživa stvorená s ohľadom na vtelenie – pre spojenie a spoločenstvo medzi Božou duchovnou prirodzenosťou a našou vtelenou ľudskou prirodzenosťou v Slove, ktoré sa stalo telom. Božím večným plánom bolo úplne a neodvolateľne nám darovať seba samého vo svojom milovanom Synovi, aby sme sa, my a Boh, ľudská a božská prirodzenosť, mohli spojiť v jedno telo.

Svätý Ján Pavol II. vystihol túto zjednocujúcu schopnosť našej ľudskej prirodzenosti skromným termínom „spojivá sila tela”. V Teológii tela 55: 6 opisuje, ako Adam a Eva jednoduchým spôsobom zakúsili jednotiacu silu „svojich tiel, ktorá bola takpovediac ,neohrozenou‘ živnou pôdou ich osobnej jednoty, communio personarum”. Myslím, že chápete, prečo sa tento citát pravdepodobne v tieto Vianoce nedostane do vášho farského občasníka.

Jednoducho povedané, Adam a Eva zakúsili spojivú silu svojej ľudskej prirodzenosti, silu, ktorá im umožnila vstúpiť do hlbokého osobného spojenia a spoločenstva. Inými slovami, vstúpili do mocného puta, nerozlučiteľnej zmluvy lásky, pretože ich telá na to obsahovali „spojivú“ schopnosť, a to tak fyzicky, ako aj duchovne. JPII. chce povedať, že táto spojivá schopnosť je súčasťou ľudskej prirodzenosti každého človeka. Tvoje i moje telo sú stvorené so schopnosťou zjednocovať, spájať, vytvárať hlboko zmluvné vzťahy, a to fyzicky aj duchovne.

Dovoľte mi, aby som sem vniesla trochu vedy. Fascinuje ma stúpajúca vlna v psychológii „teórie attachmentu” (citovej väzby, pripútanosti), ktorá skúma neurovedu ľudského spojenia (chápte: spojivej sily tela). Vo svojej knihe s názvom Love Sense (Zmysel lásky) psychologička Sue Johnsonová sumarizuje svoje zistenia takto: „… vytvorenie hlbokého vzájomného puta s druhým človekom je prvým imperatívom ľudského druhu“ (str. 39). Z toho vyvodzuje, že v skutočnosti by sme sa nemali nazývať Homo sapiens, ale Homo vinculum – „ten, kto sa spája” (porov. str. 25). Nerodíme sa bezcitní a súťaživí, bažiaci po vlastnom prežití na úkor iných, ale preto, aby sme boli bezpečne spojení s tými, ktorých milujeme (porov. s. 24).

Populárne prednášky TED a bestsellery guru a líderstva Simona Sineka sú plné rovnakého prístupu o vytváraní väzieb. Jednou z jeho obľúbených fráz je, že sme spoločenské živočíchy. Nie sme uspôsobení na izoláciu a sebestačnosť (pretože takto by nás mohol ľahko zjesť šabľozubý tiger), ale na väzby spolupráce, dôvery a bezpečia. Žargónom svätého Jána Pavla II. by sme mohli povedať, že naše neuróny sú nastavené na „spojenie a spoločenstvo”. Čím viac aktualizujeme „spojivú silu tela” prostredníctvom väzieb osobného spoločenstva, tým viac podnetov dostávajú naše neuróny a tým šťastnejšie a bezpečnejšie sa cítime – a teda aj ochotnejšie „úprimne darovať seba” druhým.

Vráťme sa späť k Vianociam a vteleniu. Úplne nečakaný zázrak vtelenia spočíva v tom, že táto prirodzená „spojivá sila tela” – táto sila zjednocovať a tvoriť puto, byť Homo vinculum – sa môže aktualizovať nielen s inými ľuďmi, ale aj s Bohom. Mocou Ducha Svätého sa „spojivá sila tela” aktualizuje v spojení s Bohom! Deje sa tak zázračne, lebo ide o skutočne zázračné spojenie nevysvetliteľné fyzikálnymi zákonmi, „Božské zostáva božským a ľudské zostáva ľudským, a predsa je spojenie nanajvýš úplné” (Abundance of Love/Hojnosť lásky, str. 10).

To znamená, že telo, ľudské telo, nie je Bohu cudzie. Inak by sa s ním nemohol spojiť bez toho, aby nespáchal násilie buď na sebe, alebo na našom človečenstve. Ľudské telo je skutočne tým najcennejším darom, ktorý Boh môže ponúknuť dokonca aj svojmu Synovi v čase a priestore. A je to dar, ktorý sa ponúka každému z nás, aby sme mohli uzavrieť manželstvo medzi ľudským a božským v samotnej našej podstate prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý v nás žije.

Preto vždy, keď uvidíte Ježiša ležať v jasliach, pomyslite si na svadbu! A s veľkou chuťou oslavujte manželstvo medzi ľudským a božským vo vtelení. A nezabudnite… ste darom!

O autorke

Katrina J. Zeno:  je autorkou mnohých článkov a kníh. Špecializuje sa na oblasť teológie tela, na život slobodných, génius ženy, formáciu k čistote, manželstvo a eucharistiu, ako aj odovzdávanie viery. Jej texty sú pútavé, plné autentickosti. Vie sa priblížiť nielen mladým dospievajúcim ale aj ľuďom žijúcim v manželstve, slobodným a zasväteným. Jedným z jej najznámejších diel je kniha Telo zjavuje Boha, kde autorka načrela do katechéz sv. Jána Pavla II., známych ako teológia tela. A vediac, že vyjadrovanie pápeža bolo pre mnohých zložité, pokúsila sa pretlmočiť jeho učenie o význame ľudského tela a dôstojnosti človeka do jednoduchšej reči.